Ján Režňák najúspešnejší stíhaci pilot SA

Ján Režňák sa narodil 14. apríla 1919 v Jablonici. Po skončení školy sa vyučil elektrikárom a od apríla do augusta 1938 sa zúčastňoval leteckého kurzu v Slovenskom aeroklube vo Vajnoroch. Po ukončení kurzu vstúpil Ján Režňák do československej armády, kde v rámci československého letectva pokračoval v pilotnom výcviku v Leteckej škole II v Spišskej Novej Vsi, kde dostal základný vojenský výcvik. Nasledoval poddôstojnícky kurz a pilotné kurzy. Výcvik Režňák ukončil v čase, keď sa na mape Európy objavil nový, Slovenský štát. Povýšený do hodnosti slobodníka bol pridelený v decembri 1939 k v Piešťanoch, kde lietal na Aviach B-534. Prvý bojový turnus na východnom fronte uskutočnil medzi júnom a augustom 1941, keď odlietal 13 bojových misií nad Ukrajinou. A aká bola nálada medzi slovenskými letcami odchádzajúcimi do ZSSR? Samotné naše najväčšie eso nebolo nadšené nasadením. Dôvod? Tých bolo hneď niekoľko. Podľa jeho názoru SVZ neboli na frontové nasadenie pripravené a samotný Režňák mal aj osobný dôvod - chcel sa ženiť. Svojmu veliteľovi, aby oddialil odchod povedal, že sa cíti zle a tak musel nakoniec cestovať vlakom. Prvé dojmy z Ruska boli pre slovenských pilotov šokujúce. Po prvé preto, v akých podmienkach sovietsky ľudia žili, ako vyzerali mestá po dvadsiatich rokoch vlády boľševikov a hlavne preto, že ľudia na Ukrajine ich nevítali ako okupantov, ale skôr ako bratov, niekedy až osloboditeľov. Vzdušné boje s - v tom čase oslabeným - sovietskym letectvom neboli pre slovenských pilotov časté. Počas prvého bojového letu bol Režňák ostreľovaný zo zeme, avšak jeho stroj nebol zasiahnutý. Budúce najväčšie eso SVZ sa tak v tej dobe dostalo k vzdušnému boju iba raz, pri svojom druhom bojovom lete. Jeho protivníkom bol namiesto ruského stroja Fiat maďarského kráľovského letectva, v tom čase už spojenca v bojoch proti Sovietom. Ako k tomu došlo ? 29. júla 1941 sa nad letiskom Tulczyn objavil Fiat od 1/3 a tri slovenské B-534 pohotovostného roja boli odštartované nemeckým veliteľom základne k stíhaniu narušiteľa. Režňák bol jediný, ktorý bol schopný so svojou Aviou dohoniť narušiteľa a na otvoril paľbu na dlhú vzdialenosť. V tej chvíli sa už obidve lietadlá blížili k Maďarovej základni a protilietadlová paľba prinútila Režňáka vzdať sa prenasledovania. Maďarský letec sa na mladého slovenského letca sťažoval, ale nemecký veliteľ potvrdil, že Maďar vletel do nepovoleného priestoru a Režňák si iba plnil svoju povinnosť. Režňák si z tohto svojho prvého „boja vzal ponaučenie. Neskôr už začínal streľbu z menšej vzdialenosti. V januári 1942 boli slovenskí letci vyslaní na precvičenie na Messerschmitt Bf 109 v Grove v Dánsku. Kým prišli do Dánska, ako spomína Režňák, slovenskí letci najviac používali individuálnu a skupinovú taktiku podobnú tej z prvej svetovej vojny. V Dánsku sa naučili používať taktiku „dvoch a štyroch umožňujúcu pružnú spoluprácu dvoch párov stíhačov, používanú Nemcami. Na východný front sa slovenskí stíhači vrátili 27. októbra 1942 pod velením stot. Ondreja Ďumbalu. Skóre otvorili 28. novembra por. Vladimír Kriško a čat. Jančovič, keď sa pustili do boja s 9 polikarpovmi I-153 a 3 z nich zostrelili. 5. januára 1943 sa presunuli z Majkopu do Krasnodaru a ešte toho dňa dostali štyri Bf 109 F ako náhradu za zastarané Bf 109 E. Neskôr sa presunuli do Slavjanskej a do Kerču a potom 18. marca znova do Anappi, kde boli vybavení Bf 109 G-2 a G-4. Ján Režňák sa zúčastňoval takmer nepretržitých bojových akcií s 13. letkou v rámci JG 52 (13. slow/JG 52). Prvý zostrel si pripísal na účet 17. januára 1943. Na tento prvý zostrel spomína takto: „Okolo šiestej ráno por. Kriško a ja, sme sprevádzali FW 189 na prieskumnej akcii. Zbadali sme prilietať štyroch Indiánov (nemecké kódové označenie nepriateľa), ruské I-153. Jeden hľadal pozíciu pre útok na FW 189. Ja som zasa šiel po ostatných a zostrelil som jedného. Bolo to naozaj ľahké víťazstvo. Keď ostatní traja nepriateľskí stíhači uvideli čo sa stalo ich kamarátovi, otočili sa na útek. Nasledoval som ich, ale potom som zbadal ďalších 6 prilietajúcich I-16 a I-153. Moja taktika bola vybrať si jedného z nich a sústrediť sa naňho. Ale oni sa vrhli k zemi, pod ochranu ich flaku (PL delostrelectva) a ja som ich nechal tak. Ukázalo sa, že mali doprevádzať 4 bombardéry, tak som sa rozhodol na ne zaútočiť.“